Výstavy

Spoločným menovateľom tvorby slovenskej maliarky Lucie Dovičákovej a rakúskej výtvarníčky Iny Loitzl je svojrázny pohľad na ženský svet a „veci s tým súvisiace“, či už je to spoločenské správanie, vymedzenie ženskej role alebo téma ženského tela. Zatiaľčo Lucia Dovičáková sa v poslednej dobe venuje prevažne médiu maľby, Ina Loitzl využíva výrazové prostriedky videa, textilných objektov a koláže. Ich umenie je okorenené veľkou dávkou humoru, irónie a sebareflexie. Obe sa vo svojej tvorbe opierajú o vlastnú biografiu, čo ich dielam dodáva intímny rozmer. Ak však ide o stereotypy spojené s vnímaním „ženského zákona“, ani jedna z nich nepozná falošný ostych. Lucia Dovičáková (1981) je absolventkou ateliéru súčasnej maľby Rudolfa Sikoru na Fakulte umení v Košiciach. V roku 2006 sa stala finalistkou Ceny Oskára Čepana. Na výstave sa predstaví maľbami z posledného obdobia, v ktorých s humorom zobrazuje určité ženské role a polemizuje s nimi. Jej postavy často porušujú zažité konvencie a nastoľujú vlastný poriadok: olizujú nože, vylizujú taniere, máčajú si prsty v polievke či pijú priamo z porcelánovej konvice, alebo majú zapchaté ústa hustým vrkočom vlasov – upierajúc pohľad priamo na diváka. Autorka dostáva svoje hrdinky do chúlostivých situácií, ukazuje to, čo by malo ostať v tajnosti. Dovičáková je ostrou pozorovateľkou každodenných, okrajových a zdanlivo banálnych tém ženského bytia, ktorých banalita je v jej maliarskom podaní provokujúca a ironizujúca. Obsah jej obrazov pritom korešponduje s výrazným štýlom, s afinitou k naivnému, „neakademickému“ prejavu, ktorému nechýba poriadna dávka individuality a recesie.
Ina Loizl (1972) sa narodila v rakúskom Klagenfurte, študovala grafiku a vizuálne umenie na Mozarteu v Salzburgu a na Univerzite úžitkových umení vo Viedni, kde bola poslucháčkou v ateliéri vizuálnych médií u prof. Petra Weibela. Vo svojej tvorbe sa venuje predovšetkým videu, fotografii, koláži a textilným objektom. Spájanie médií je jej tvorivým princípom, často kombinuje cenné materiály a tradičné postupy ručnej výroby, ako napríklad plátkové zlato a vyšívanie či háčkovanie s masovými produktami konzumného sveta. Blízkosť ku gýču, pestrú „jarmočnú“ a „suvenírovú“ estetiku jej diel možno vnímať ako programovú. Zámerom Iny Loitzl nie je tvorba uhladeného a esteticky dokonalého diela, omnoho viac ju zaujíma stvárnenie subtílnej spoločenskej kritiky, ktorá osloví a zabaví práve svojou bezprostrednosťou. Zároveň nás jej diela ale konfrontujú s hranicami vlastnej tolerancie.
Okrem humoru je obom autorkám vlastná veľká miera sebareflexie, v rovine naratívnej rovnako ako v rovine vizuálnej. Dovičáková pracuje rovnako ako Loitzl s vlastným telom, s vlastnou podobou, ktorú prepožičiava svojim postavám. Okrem každodennej reality je jej inšpiračným zdrojom aj vlastná biografia, spomienky z detstva, rodinné príbehy. Tie sú neodmysliteľnou súčasťou aj v umení Iny Loitzl, ktorá sa ako trojnásobná matka prostredníctvom svojich diel venuje otázke spájania ženských rolí, role umelkyne, matky, milenky, manželky. Jej video Die Seelen in meiner Brust (Duše v mojej hrudi) je komickým autoportrétom, v ktorom Loitzl analyzuje jednotlivé aspekty vlastnej identity, odvolávajúc sa pritom na veľké osobnosti ženského umenia 20. storočia, ako Fridu Kahlo, Meret Oppenheim či Valie Export. Jej textilné objekty okrem toho nadväzujú na tradície, ktoré zaviedli autorky ako Louise Bourgeoise či Annette Messager. Ďalšou veľkou témou v jej umení sú otázky tela, mýtus ženskej krásy a jeho skúmanie, ktorému sa venuje aj v sérii textilných objektov, pripomínajúcich zdeformované telesné fragmenty po zákroku plastického chirurga.

Gabriela Kisová

Zde se můžete vyjádřit. (*nutné)