HERMENEUTIKA

Ladislav Čarný (1949) patrí k výrazným predstaviteľom generácie umelcov, ktorí nastupovali na slovenskú scénu v 70. rokoch minulého storočia.
Prvotné zaujatie jazykom maľby, zrkadlovými objektmi, svetlom a interpretáciami sa postupne rozširuje na nájdené objekty, ucelené inštalácie, svetelné a procesuálne umenie. Po roku 2000 Čarný programovo uplatňuje svoje post-konceptuálne postupy v oblasti nových médií v podobe TV-objektov, video-skupltúr či interaktívnych inštalácií.
Súčasná výstava Ladislava Čarného Hermeneutiká nemá retrospektívny charakter, ale v istom zmysle zúročuje jeho smerovanie posledných rokov. Spojovací článok v tom príbehu tvoria dva vstupné „stĺpy“ Hermesov, pokryté kryštalickou soľou, halitom, modrou skalicou a pod., ktoré demonštrujú prebiehanie chemických a fyzikálnych procesov ako symbol transformácie významov. Vychádzajúc zo samotného názvu výstavy spoločným menovateľom vystavených diel je reflexia textov, ich vnímania a výkladu ako aj (ne)možnosť čítania kultúrnych kontextov. Autor túto nosnú ideu „obrazotextu“ uplatňuje v rozličných rovinách: na výstave sa objavujú mužské a ženské ústa, ktoré vyslovujú hlásky a zvuky, do ktorých sa divák musí ponoriť; ďalej v prítmí vnímame levitujúce SLOVO a prekrývanie jeho synonymami (výraz, floskula, pojem…). V UV-svetle sa zjavujú písané a kódované slová, či celé dotieravé filozofické otázky, ktoré divák odkrýva iba svojím tieňom, keď sa pohybuje popri stene. Úvod a záver výstavy je v znamení televízneho a filmového obrazu: na začiatku návštevník prejde sálou 14 televízorov, ktoré sú však za mrežami a otočené k stene, kým na konci sa dostáva do záplavy útržkov kultových filmov (ready-movies) v staromeštianskom interiéri. Výstava tak metaforicky otvára mnohé otázky významu slova, jeho očisťovaniu, zanášaniu alebo prepisovaniu, ako aj otázky neprístupnosti, zablokovanosti, či nemožnosti prečítania zmyslu obrazovej informácie v dnešnom mediálnom svet(l)e. Prebiehajúce vizualizácie slova, textov a kontextov v pohyblivom elektronickom obraze len plasticky dotvárajú toto hybridné „tekuté“ prostredie v nestabilnom priestore masových slov a médií.