Výstavy

Ilona Neméth, Martin Piaček a Jánoš Sugár zde inscenují konfrontace subjektů obecného charakteru, které mají za následek rozpadání, slučování, zevšednění, odcizení a které jsou někdy agresí, tichou výzvou, zásahem apod. Z roviny obecné práce sekundárně odkazují na konkrétní osobní a historické momenty. Prostor konkrétního je ale jen naznačen a není do něho vstoupeno. Zápas v bahně Ilony Neméth, konstrukce rozpadající se na šibeniční formy Martina Piačka a veřejná znamení s obsahem běžných sdělení na hranici důležitosti Jánoše Sugára jsou jazykem čistých forem hovořícím o nečistých problémech vzájemnosti.

Výber priestorov Galérie mesta Bratislavy nebol celkom náhodný, aj keď spoločenská situácia v súčasnej dobe na Slovensku a v Maďarskej republike  cielene motív výstavy podmienila. Galéria mesta Bratislavy a jej mestské sídlo Bratislava bola mestom, ktoré od vekov podmieňovali jej vyhranenie. Bývalé korunovačné mesto Rakúsko-Uhorskej monarchie, stret Maďarsko – rakúsko-slovenskej i židovskej proveniencie určoval vzťahy kedysi relatívne bez problémov vystupujúceho národnostného i sociálneho spolunažívania mesta. Ovládanie troch jazykov, aj keď pre  určitú vrstvu len v podobe „hantýrky“ bolo pravidlom, ba úzusom  /zvyklosťou/ na dohovorenie sa, prirodzené spolužitie. Rok 1918 znamenal predel, Bratislava však viac menej „prežívala“ ďalej… rodený Bratislavčan bol skoro malý „euro občan“, tak akosi prirodzene, bez hraníc,  zmlúv, či zákonov – pozri napríklad publikáciu BRATISLAVA, svedectvo historických pohľadníc, Pressburg, Pozsony,  (staré pohľadnice rozprávajú) / Július Cmorej, 2004.

Azda však netreba hovoriť, že za hranicou Bratislavy sa hrana o hranu trela vzťahovo ostrejšie, a kameň o kameň často spoločensky i sociálne vnútorne vypäto emocionálne iskril. /Hrana / Jazýček  váh sa preklápal zo strany na stranu, často beznádejne na vyrovnanie stavu aspoň zdanlivej rovnováhy. Obrazné Zápasenie v bahne, ktoré bublalo pod zdanlivou pokrievkou napríklad v otázke maďarsko-slovenských vzťahov, opäť otvorene vyvrelo na povrch po roku 1989.  Nejde však len o národnostné otázky, myslíme aj na vzťahy medzinárodné ako také, súvisiace s globalizáciou Európy. Bahno je raz redšie inokedy husté a už nejde zmyť špinu, ktorá  zablatila politickú manéž nášho bytia. Ilona Németh nikdy nevytvárala projekty prvoplánovo, a ani v tomto prípade nejde len o vzťahy dvoch národov, ale predovšetkým o medziľudské  vzťahy celej spoločnosti . Napokon globalizácia povahové črty národov nevymaže… veď : „ Múdrosť sa nikdy nenáhli a pravé tvorenie je vždy zdĺhavé.“ /CH.Morgenstern/

Nános bahna znevažuje a zasahuje aj naše súkromia, ba zasahuje hlbšie, poznačuje i úzke medziľudské vzťahy, rodiny …  V mysli ani neuvažujeme, že by národnostná  povaha či otázka mohla skaliť naše osobné vzťahy, staviame spoločné domy, „katedrály vzájomnej lásky“, nepripúšťame si bytie, ja pochádzam odtiaľ … ty máš „holubičiu povahu“,  ideme „Tam a späť“/ Konštrukcia, aby sme vo svojom najvnútornejšom vnútri pochopili, že predsa sú hrany, ktoré zabolia a rozdelia … aj spoločný dom, spoločné deti…vzťahy, ktoré zrazu zarezonujú pradávnym atakom, narežú úzke rodinné puto … Tak predsa existujú dva rôzne pohľady, ktoré prekryjú aj tolerantnosť? Martin Piaček  sa temer od prvopočiatku sústreďuje vo svojom autorskom programe na konceptuálne overovanie sochárskeho média v okruhoch osobných, rodových aj  národných i medzinárodných  identít.

A predsa stačí tak málo, s múdrosťou a slušnosťou spracovávať podnety zo sugestívnych stretnutí, nadviazaných vzťahov, zamyslieť sa nad hierarchiou hodnôt, autenticitou, ktoré zažijeme s umením Európy. János Sugár, ako hosť, nás nabáda k slobode voľby a krátkemu vyjadreniu vo vyhrotených vzťahoch „Prepáčte/Elnézést“.

Zde se můžete vyjádřit. (*nutné)