Výstavy

Film je konečná skaza umenia. Neponúka žiadne naplnenie túžby, iba navádza k tomu, ako túžiť.“
Slavoj Žižek, Perverzný príbeh kinematografieScény z filmov nás vábia rôznymi neskutočnými situáciami. Ľahkosť, akou herci prežívajú niektoré príbehy, neprirodzené správanie (v porovnaní so skutočným životom), umelé zdesenie alebo radosť, to všetko je súčasťou filmu, na aký sme zvyknutí. Diváci často zabúdajú na svoje osobné skúsenosti a prijímajú filmovú realitu ako pravú. Je veľa možných prístupov ako vysvetliť tento jav. Slavoj Žižek, filmový komentátor, odkazuje k našej skrytej senzibilite. Tá sa nachádza niekde na hranici bdenia a snenia, vďaka čomu sme schopní prijať rôzne filmové paradoxy.

Výstavu „Uncanny“ je možné vnímať v dvoch rovinách: v rovine našej posadnutosti a obáv, ktoré sa nachádzajú v prezentovaných dielach a tiež v rovine pokusu o analýzu prostriedkov, akými je toto umelé napätie vyvolávané. Inšpirácie vystavujúcich umelcov vychádzajú väčšinou z hororových filmov. Použitím filmového jazyka sa snažia vzbudiť pocit zvláštnej „úzkosti“. Vytvárajú priestor, ktorý je plný perverznosti, násilnosti, a fantázie skrytých v zdanlivo banálnych gestách. Keď na tieto gestá nazeráme z istého špecifického uhlu tak nám odkryjú, prípadne potvrdia našu zvrátenosť, prítomnú v našich navonok vyrovnaných životoch.

Výstava „Uncanny“ nemá byť jazdou „zámkom hrôzy“ v zábavnom parku, i keď je nám známe, že groteskné a tragikomické je súčasťou možných mechanizmov konštruovania napätia. Nebezpečný kontakt so skutočnosťou a psychadelickými skúsenosťami, slasť pociťovania odporu či náhleho strachu má spôsobiť, že táto zvláštna „úzkosť“ bude súčasťou nášho zážitku.

Zde se můžete vyjádřit. (*nutné)