Výstavy

Výstava ukázala některé politické a společenské problémy viděné kritickým pohledem umělců dvou generací.

PODVRATNÉ MÝTY
Spisovatel, performer a multimediální umělec Milan Kozelka (1948) vzešel z rozptýlené komunity bezprizorních tuláků 70. let. Díky své nechuti zapojit se do normalizovaného systému strávil pět let za mřížemi komunistických kriminálů. Vždy ale odmítal být zařazován do tzv. undergroundu, který byl podle jeho názoru příliš katolický. Kozelkovy sympatie patřily už tehdy daleko více západním radikálně levicovým aktivistům. Na přelomu 70. a 80. let se zařadil vedle Petra Štembery a Jana Mlčocha k předním českým protagonistům umění performance. V současné době se věnuje především literární činnosti. V Kozelkově literární i výtvarné tvorbě nelze přehlédnout zálibu v téměř surrealistické imaginaci, v žádném případě mu ale nejde o estetiku, naopak ji striktně popírá.
Výstava Podvratné mýty představuje jeho literární tvorbu, performanci z roku 1996 a především nejnovější práce vzniklé ve spolupráci s Andreou Lexovou. Ústřední součástí výstavy je slideshow zlomyslných koláží s názvem Podvratné mýty, v nichž se pomocí absurdní grotesky a militantní satiry autor vyrovnává s nesnesitelnou zhovadilostí světa politiky a médií. Série koláží Národ sobě je výmluvným komentářem k nárustu rasismu v české společnosti. Slideshow Spiritistické příběhy, součást připravované newyorkské performance, je jakousi autorovou poctou oblíbeným spisovatelům. Nejstarším dílem na výstavě je záznam performance Otevřený dopis karlovarských horníků pracujícímu lidu Ostravska, kterou umělec provedl v rámci festivalu performance Malamut 96.

IRANIAN KOMPLEX – KOMPILÁCIA OBJEKTIVITY
Výstava Radovana Čerevku Iranian Komplex sa vyjadruje k mediálnej „realite“ týkajúcej sa iránskeho jadrového programu. Autor reaguje na záplavu informácií o jadrových zariadeniach, zbraniach, výskume a testoch, ktoré sa v poslednom období stali akýmsi folklórom v oblasti zahraničného spravodajstva. Zo správ vyselektoval obrazové informácie často podávané ako presné ilustrácie skutočnosti. Túto informačnú zmes Čerevka spracoval sochársky – vytvoril z nej svoje objekty.
Prehliadka výstavy je čítaním príbehu o príčine a možnom vyústení konfliktu. Monumentalizovanou primárnou časťou problému je jadro, ktoré autor zostavil z infografík iránskych jadrových komplexov, nákresov procesu obohacovania uránu a máp rozmiestnenia jadrových zariadení. Rysovacia doska s nákresmi a fotografiami iránskej balistickej rakety Shahab je následne stelesnením hrozby. Autor pracuje so zdrojmi dostupnými prostredníctvom tlačových agentúr a informáciami z internetu. Zozbierané informácie neprechádzajú vyhodnocovaním, sú len vedľa seba nahustené a vytvarované do žiadanej podoby.
O iránskom jadrovom programe a o vývoji, zdokonaľovaní a testoch iránskych rakiet referujú obe strany – či už sú to vystatovačné prehlásenia iránskeho režimu alebo správy západného sveta vykresľujúce Irán ako najpravdepodobnejšieho potencionálneho útočníka. Zdroje informácií sú teda buď oficiálne, predovšetkým propagandistické alebo neoficiálne, často špekulatívne, nebýva v nich núdza o technické detaily. Všetky však majú pochybnú kvalitu. V našom prostredí sú bežne dostupné najmä informácie zo západných mediálnych zdrojov, ktoré autor zhromažďuje a navzájom konfrontuje. Vytvára tak akúsi skompilovanú objektivitu, ktorá ostáva otázna.
Objekt v tvare Pentagonu pojednaný ako prezentačný stôl v príbehu o Iráne symbolizuje možné vygradovanie amerického konfliktu s krajinou, ktorá sa ocitla na osi zla. V záplave grafických nákresov a zjednodušených schém sa aj riešenie javí jednoduchým a čistým.
Tento napínavý príbeh je ale okrem otvoreného konca zaujímavý aj svojou formou – v duchu tradičných príbehov je založený na sprostredkovaní. V pozadí Čerevkovej práce je reťazec sprostredkovania, ktorý je pri informáciách získaných z médií neviditeľný. Zahraničné správy sa zvyčajne odvolávajú na informačné agentúry, primárny zdroj však ostáva neznámy. Autor zasiahol do reťazca prijímania mediálnej informácie vlastným vstupom, s informáciami narába svojvoľne, tvaruje ich podľa svojej potreby a následne predkladá divákovi. Týmto prístupom len hyperbolizuje novinársku prácu, ktorá je v konečnom dôsledku podobne subjektívna. Čerevka k mediálnej realite zaujíma skôr skeptický, ale aktívny postoj.
Inú informačnú vrstvu výstavy Iranian Komplex tvorí objekt mriežky zostavenej z družicových fotografií povrchu Iránu. Striedajú sa tu pôdorysné zábery na vojenské objekty s fotografiami významných perzských miest a pamiatok. Historická a kultúrna stránka Iránu (dávnej Perzie) je v obrovskom množstve spravodajských informácií v súčasnosti zámerne redukovaná. Akoby potajomky vpašované kultúrne informácie tak tvoria náznak objektivity, ostávajú však nedopovedané. Fotografie sú zároveň natoľko neurčité, že bez znalosti popisky by sa dalo za jadrové zariadenie vydávať takmer všetko, čo je zistenie vyzývajúce k prijímateľovej obozretnosti.
Autor tieto informácie pojednáva aj sochársky. Na jednej strane pracuje s ich významovým nahustením, na druhej strane ich zbavuje významu a estetizuje ich. Forma mriežky odkazuje k minimalistickému dielu Carla Andreho zostavenému z hliníkových a zinkových dosiek a zachováva aj jeho rozmery. Čerevka rovnako ako Andre pracuje s „ľudovým“ bežne dostupným materiálom – v dnešnej realite sú to informácie z internetu. V duchu radikálnej minimalistickej estetiky je možné tento objekt následne zbaviť symbolickej hodnoty. Formálna redukcia na elementárnu geometriu zdôrazňuje naše redukované obsahové vnímanie reality. Čarom nechceného zrejme je, že minimalizmus zároveň odkazuje k americkému kontextu.
S minimalizmom súvisí aj 3D model jadrového zariadenia v Natanze. Ako predloha objektu poslúžila infografika od agentúry Reuters, ktorá je súčasťou diela. S grafickými predlohami od informačných agentúr pracoval Čerevka už v minulosti. Chápe ich modelársky – ako návody na zostavenie situácie. Zaujíma ho oficiálne predkladaný model skutočnosti, ktorý je však do značnej miery fikciou. Agentúrou zjednodušenú verziu reality autor znovu preparuje a sterilizuje, výsledným efektom je zbavenie emócií. Odstup vyjadruje estetizovaním námetu, čo môže byť chápané ako paralela nezainteresovaného prežívania spravodajstva predkladaného médiami.
Téma Iránu ako potencionálneho útočníka je v českom geopolitickom prostredí neoddeliteľne prepojená s výstavbou amerického radaru. Ironickým komentárom k tomuto problému je billboard malého princa, ktorý sa horúčkovito snaží vykopať zárodky radarov bujnejúcich ako baobaby a tiež billboard halloweenskeho radaru strašiaceho v českej krajine. Zatiaľ čo obvykle nie sú autorove názory z diel primárne čitateľné, v tomto prípade je jeho postoj jednoznačný.
Celok výstavy s hybridným pomenovaním Iranian Komplex môže odkazovať k snahe o komplexné zachytenie západného mediálneho obrazu o Iráne alebo k iránskym jadrovým komplexom, v podtexte sa však dá vytušiť, že iránsky komplex bude skôr našim komplexom. Komplexom obyvateľov krajiny s obmedzenou možnosťou priameho kontaktu a tým pádom odkázaných len na selektované mediálne informácie.

Lenka Kukurová

KASSABOYS MUSEUM
Výstava Kassaboys Museum sa vyjadruje k slovensko-maďarským vzťahom. Ilustruje slovenské politické prostredie, kde majú svoje miesto a bohužiaľ aj čiastočnú popularitu nacionalistické výroky Jána Slotu – predsedu koaličnej Slovenskej národnej strany. Kassaboys Slotove demagogické antimaďarské výroky domýšľajú a zhmotňujú do artefaktov.
Slota vytvára skreslené predstavy o Maďaroch, ktoré sú vyslovene rasistické, v jeho slovníku nechýbajú vyjadrenia ako „mongoloidné typy s krivými nohami“, ktoré Kassaboys dopracúvajú ako učebnicovú ilustráciu (na Slovensku má ministerstvo školstva na starosti nominant SNS). Mýtického maďarského vtáka Turula Slota označil za papagája, svätý Štefan je pre neho šašo na koni. Maďarská ministerka zahraničných vecí vystupujúca ako strapatá chudera má v múzeu Kassaboys až démonickú podobu.
Slovník a označenia, ktoré používajú populistickí politici typu Jána Slotu sú obrazotvorné a majú potenciál rezonovať v širokých masách. Tento princíp je historicky osvedčený, preto je výstava pojednaná ako expozícia odkazujúca na múzeum. Múzeum je v tomto prípade však skôr kabinetom kuriozít, jednotlivé exponáty v ňom majú formu gýča, čím sa z celej mýtotvorby stáva fraška.

Zde se můžete vyjádřit. (*nutné)