Stratifikácia a čas tvorenia
Umeleckým a teoretickým skúmaním média hmoty, zeme, zeminy, pôdy a hliny v horizonte časového obdobia niekoľkých mesiacov sa v projekte Galerie Prototyp tvorí nové a špecifické prostredie. Je určované skupinou v procese stretnutí, výletov, workshopov, a diskusií. Možnosť prieniku vplyvu prírody a spoločnosti sa stretáva v bode obecných úvah a vzájomného pôsobenia. Kľúčová idea vychádza z pôdy tvorenej a tvoriacej vplyvom vzájomných okolností. Podobným spôsobom sa skupuje samotný materiál. Pôda ako najvrchnejšia časť Zemskej kôry vzniká vplyvom vonkajších faktorov a najmä času. Čas je produktom premeny jej minerálnych a organických látok. V tretej kapitole knihy Deleuze a Guattariho Tisíc Plošin s názvom Geologie Morálky (Za co se považuje Země) je termín stratifikácia nielen označením formovania látok a vytvárania, ale rovnako snaha zachytiť všetko v dosahu. Strata alebo vrstvy majú svoje filozofické a geologické interpretácie. Povrch je vrstvený niekoľkými vzájomne odporujúcimi fenoménmi, ktoré možno nazvať dvojitou artikuláciou. Klasický status väzby postupnosti štruktúr sa v prvej fáze tvorí ako forma a v druhej aktualizuje ako substancia. V geologickej terminológii je táto prvá artikulácia sedimentáciou a druhá vrásnenie. Formy odzrkadľujú spôsoby kódovania a dekódovania a substancie sa vzťahujú k teritórializácii a deteritorializácii. Prvá artikulácia je pružná a usporiadaná, druhá organizovaná. Binárne vzťahy, ktoré sa nimi formujú majú blízko k štruktúram tvorivého skupinového myslenia a k štruktúre vrstiev Zeme.
Kolektívne mikroprocesy
Systémy bez organizácie prenikajú štruktúrami spoločnosti. Objavujú sa ako entity božstiev, kapitálu alebo ako subjekty spoločenských, jazykových, politických, ekonomických a vedeckých diskurzov. Táto decentralizovaná štruktúra preniká tokmi energie a hmoty, myšlienkami a činmi a pokusmi ich spojiť. Analyzovať zloženie všetkých materiálnych systémov sveta je zložitý proces. Rekonštruovať ho na všetkých vedeckých, chemických a geologických úrovniach je takmer nemožné. Pôdne mikroprocesy sú tvorené výmenou energií a látok v ktorých pôda neustále narastá, stráca sa, translokuje a transformuje, rozkladá sa, rozpúšťa, redukuje a pohybuje. Kde sa spája geologické a umelecké? Text a obraz sa pokúša preskupovať myšlienky ako obsahy s námetmi utváranými minulosťou. Nástroj mimo hierarchiu a organizáciu času a priestoru je sieť. Je to nedokonalý nástroj vnútorného a vonkajšieho spojenia a nutne zachytáva iba fragmenty všetkých prítomných zložiek. Prenikať myšlienkami, ako keď sa ruka hrabe v hline, ako návrat do bezprostredných okolností plynutia. Dotýkanie sa je neustále ničenie a obnovovanie. Základné princípy prestupujúce celým procesom sú vrstvenie a vyhlbovanie.
Oheň horí zhora nadol
Sedenie pri stole, pitie čaju a pojedania sušienok. Otvárajú sa niekedy zložité a inokedy nič nehovoriace témy rozhovoru. Občas sa vynárajú z pamäte ako pevné oporné body, ako mená osôb, ktoré by sme mohli stretnúť, miest na ktoré sa môžeme vydať, knihy ktoré môžeme o pôde prečítať alebo objektov, ktoré tvoriť. Od Jerryho Mandera V nepřítomnosti posvátného, Marka Pogačnika Posvátná místa přírody, Stephana Martina Žít kosmický život, až po magazín o životnom prostredí Sedmá generace. Žijeme procesuálne, premýšľame o rastlinách, ktoré je možné vypestovať, alebo tých, čo žijú závislé na dotykoch ako riasogule, o mapách kvásku na internete, kompostovaní nielen potravín, ale aj tiel, radikalite poľnohospodárskych systémov, pestovania potravín a krmiv, o kultivácii pôdnych systémov. Možnosti stavby, skladby budovania a vrstvenia zaháňajú strach ako hľadanie bezpečia v piesku a prachu, ako existencia funkčných domorodých stavieb, návrat k podstate bezpečných ohnísk, ktoré sú vyhĺbené v zemi a prúdia vzduchom a ohňom. Nachádzame individualizované vesmíry na cestách deštrukcie samotných pojmov. Kolektivita je individualizovaná, sekvenčná, neúplná. Momenty syntézy kolektívnych procesov sú budované až v procese výroby hmotných artefaktov kultúry, ako keramické nádoby, ílové píšťalky, hrnčeky zo starožitníctva, pleťové masky. V momente organizácie materiálu. Akoby keramická hmota nachádzala cestu k navráteniu sa z úlomkov nekonečných kreatívnych potencialít, len ak človek môže jednoznačne určiť jej väzbu s technológiami tela.
Rona Jankovičová
Rona Jankovičová je teoretička umění. Zabývá se novými médii a současností.
