Hard Work Clean Work

Veronika Šramatyová (1977) patrí k výrazným reprezentantkám súčasného vizuálneho umenia na Slovensku. Vo svojej tvorbe uplatňuje neokonceptuálne stratégie, ktoré sú východiskom pre realizovanie umeleckých akcií, rovnako špecificky ich však  aplikuje aj v médiu maľby. 
Výstava  mapuje dekádu autorkinej tvorby, ktorú sledujeme približne od ukončenia jej štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Medzi jednotlivými témami, ktoré Šramatyová na výstave spracúva konceptualizáciou maľby alebo prostredníctvom umeleckých akcií, sa na poprednom mieste objavuje problematika pozície umelca, pozície umenia a jeho hodnoty v širšej spoločnosti vôbec, predovšetkým v kontexte domácich ekonomických podmienok so špecificky sa rozvíjajúcim trhom s umením.
Autorka sa systematicky zaujíma o neokonceptuálne využitie média maľby, používajúc jej hyperrealistický jazyk, ktorým odkrýva a vyjadruje ďalšie významy a vrstvy, narábajúc s ním ako so špecifickým výskumným nástrojom. Pri zvolenom drobnom formáte obrazovej plochy používa techniku gvašu a pracuje na vytváraní maliarskych cyklov jednotne variujúcich zvolenú tému. Na tento účel jej slúži bohatý fotografický archív, ktorý postupne spracúva a analyzuje.
Na výstave prezentovaný otvorený projekt Barter Collection (od r. 2005) autorka založila na výmennom obchode s vybranými slovenskými umelcami a umelkyňami. Predmetom obchodu sa stáva umelecké dielo, ktoré získava výmenou za vyhotovenie portrétu umelca. Cieľom projektu, kde umenie vystupuje ako trhová komodita, je vytvorenie súkromnej zbierky súčasného umenia

umělciVeronika Šramatyová
místoBanská Bystrica
tagy
účinkujícíVeronika Šramatyová
kameraBartoš Erik
zvukBartoš Erik
střihBartoš Erik
interviewMajlingová Zuzana
překladEva Maršíková
publikováno29. 3. 2011
jazykČesky / English
embedlink icon
arrow down
související
Hard Work Clean Work
Myšlenkový leitmotiv výstavy je tedy cosi nepřirozené, co vzniklo spíše z konfliktu, roztržením, jehož dozvukem je tudíž trauma. O jaký druh traumatu však jde? Jak je příznačné, Zdena Kolečková komunikuje takto vzniklou bolest jemně, alegoricky a několika vrstevnatě. Navádí diváka k takovému typu čtení, kdy jej podráždí (znejistí) a poté tak trochu uchlácholí, že to přece až zase tak zlé není, aby ve třetí vrstvě přitlačila na pilu podprahové beznaděje.