Road to Qatar

Road To Qatar - Architektúra nápodoby na katarských futbalových majstrovstvách

Zlom v dejinách tribún

Štadión je staroveký vynález. Prostredníctvom futbalu bol reinkarnovaný v druhej polovici 19. storočia vo Veľkej Británii, kde sa dodnes určujú globálne štadiónové trendy z hľadiska architektúry a dizajnu.

Počas prvých sto rokov existencie futbalových tribún boli štadióny pomerne nebezpečným miestom. Na tribúnach sa stálo v tlačeniciach a na únikové cesty sa veľmi nemyslelo. V tejto priestorovej paradigme vznikla kultúrna situácia, ktorú môžeme pomenovať fenoménom zvaným heterotópia (Foucault 1967). Heterotópia je virtuálne miesto spoločenských kontradikcií a transformácií, ktoré zrkadlia zdanie ideálneho spoločenského stavu (teda napríklad môže ísť o zdanlivo rovnostárske osadenstvo tribún) a zároveň premieňa jeho normy (na tribúnach sú tolerované veci, ktoré sú inde tabu, napríklad otvorene rasistické či xenofóbne spevy a pokriky fanúšikov). 

Zásadný zlom vo filozofii dizajnu tribún má podobu vyše stostranového dokumentu pod názvom Taylor Report a pochádza z roku 1990. Nesie meno svojho autora Petera Murraya Taylora, ktorý bol poverený vyšetrovaním tragédie na štadióne Hillsborough v roku 1989. Priamo na tribúne vtedy zomrelo 96 ľudí a výsledky vyšetrovania ukázali, že na vine boli zlý dizajn, zlý manažment davu a zlá architektúra.

Na Hillsborough nezomierali desiatky ľudí po prvýkrát. Naopak, išlo o pomyselnú poslednú kvapku. Po roku 1990 museli byť všetky štadióny v najvyšších ligách prebudované tak, aby slúžili výhradne na sedenie. Keďže atmosféra sa vždy lepšie vytvára postojačky, povinné sedenie nebolo prijaté so všeobecným nadšením, ale iba s pochopením pod ťarchou smutných udalostí.

Nároky bezpečnosti predvídateľne oslabili tribúnové kultúrne formy ako pokriky a chorály, ktoré sú pre zdieľané zážitky futbalu dôležité. Povinné investície do prestavby starých štadiónov navyše priniesli zvýšenie cien lístkov, a s tým aj zmenu demografie fanúšikov a atmosféry zápasov. Udialo sa to rýchlo a zhodou okolností v dobe, keď začínal prudký rozvoj prenosových technológií. Pomyselné zdvojenie významu slova futbal ( mediálny futbal a futbal komunít ) sa tak začiatkom 90. rokov dostalo na novú úroveň. V roku 1992 bola zriadená aj anglická Premier League, dnes najbohatšia liga sveta. Celkovo vtedy okolo futbalu vznikol exponenciálne rastúci miliónový priemysel, ktorého hlavná hodnota sa presťahovala z tribún na obrazovky.

 

Futbal klubov a futbal národov

Než sa dostanem k fenoménu mediálneho futbalu v rámci súťaženia národných reprezentácií, ktorých vrcholom sú Majstrovstvá sveta, chcem popísať vzťahy a tvorbu ľudského a finančného kapitálu cirkulujúceho medzi futbalovým tímom a jeho fanúšikmi aj na úrovni klubového futbalu.

Futbalové kluby v piatich európskych krajinách (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko) behom posledných dekád dokázali rozvinúť futbalový mediálny priemysel do najväčších rozmerov a svoj produkt úspešne exportujú na všetky kontinenty. V klubovom futbale sa vďaka mediálnemu biznisu vlastníctvo klubov presúva od lokálnych pôvodných vlastníkov do rúk medzinárodných skupín a oligarchov žijúcich častokrát v inom štáte, či dokonca na inom kontinente. Aj v tomto ohľade je na čele nových trendov Anglicko. Klubové kasy tu v raných rokoch futbalu plnili členské poplatky, neskôr hlavne predaj lístkov. Po reformách v 90tych rokov začal byť chod klubov v Premier League tak nákladný, že sa naň prostriedky starými metódami už nedali dosiahnuť. Väčšina klubov preto prešla z modelov kolektívneho vlastníctva a rozhodovania do rúk superbohatých jednotlivcov.

Strata lokálneho vlastníctva poznačila aj názvy novovzniknutých štadiónov - napríklad klub Arsenal Londýn sa v roku 2006 presťahoval na čerstvo postavený štadión Emirates , ktorého sponzorom je rovnomenná aerolinka. Klub Manchester City zase spočinul na štadióne Etihad , opäť sponzorovaný rovnomennou aerolinkou, ktorá v roku 2011 svojim sponzorstvom spôsobila premenovanie staršieho štadiónu vlastneného mestom Manchester. Väzby s kapitálom arabských ropných monarchií sa postupne stali bežnou súčasťou klubového futbalu v Anglicku.

S týmito zmenami sa odmietali stotožniť mnohí britskí priaznivci futbalu, predovšetkým jeho hlučná a kreatívna menšina, ktorá vyvíjala protestný tlak na vlastníkov klubov (viac sa o týchto aktivitách zmienim v kapitole Utópie a praxe ). Motivácie predstaviteľov veľkého kapitálu, ako aj ich predstavy o smerovaní mediálneho futbalového produktu sa všeobecne čoraz častejšie dostávajú do konfliktov s ľudským osadenstvom štadiónov. Podiel lokálnych fanúšikovských komunít v strategickom rozhodovaní však celkovo neustále slabne.

 

V prípade národných tímov nie je väzba medzi tímom a fanúšikmi tak intímna ako pri kluboch. Rozhodujúcim rozdielom je absencia jedného domovského štadiónu, fyzickej blízkosti a silnej lokálnej identity vo vzťahu k miestu. Majstrovstvá sveta vo futbale - vrcholné podujatie národných tímov - sú tak vo svojej komercionalizácii, respektíve koncipovaní do podoby, v ktorej dominuje mediálny produkt nad štadiónovým zážitkom, o krok ďalej ako klubové súťaže, a to práve vďaka menšiemu fyzickému napojeniu lokálnych fanúšikov na medzinárodné zápasy. Záujmy veľkého kapitálu sa teda o čosi ľahšie presadzujú vo futbale hranom na úrovni národných tímov. Rozmer mediálnej reprezentácie národov je v prípade Kataru dôležitý nielen v rovine jeho futbalistov a fanúšikov (menej aktívnych než tých klubových), ale aj na úrovni usporiadateľskej krajiny, pre ktorú príležitosť usporiadať svetový turnaj predstavuje silný, takmer štátotvorný nástroj budovania národnej značky a charakteru svojej krajiny. Futbal pritom v Katare dosiaľ nemal hmatateľné zázemie.

 

Štátotvorná transformácia

Štát Katar vstúpil do biznisu mediálneho futbalu už v roku 2011, kedy kúpil väčšinu akcií parížskeho klubu St Germain. Z klubu lepšieho európskeho priemeru vytvoril pomocou investícií jednu z najsledovanejších futbalových značiek, s obrovským výskytom v médiách všetkého druhu na všetkých kontinentoch. V prípade Majstrovstiev sveta ide o ešte zložitejší typ inštrumentalizácie futbalového diania. Priamo v Katare takmer žiadne klubové podhubie neexistuje a mediálnu spektakularitu najväčšieho kalibru krajina zažíva len na mesačné obdobie majstrovstiev. Poldruha storočia sa vyvíjajúca celosvetová futbalová kultúra, založená na vzájomnej dynamike medzi priestorom a spoločnosťou, katarským majstrovstvám nepredchádzala. Všeobecne urbánny priestor krajiny nestojí na žiadnom historickom pôdoryse. V krajine je takmer všetko nové a vychádza z centralizovaného plánovania, čo sa premieta aj do podoby novovzniknutej štadiónovej infraštruktúry.

V súvislosti s absenciou predošlej tradície futbalu je prvýkrát v kontexte majstrovstiev preformulovaná rola štadiónov, ktoré vznikli len pre účel tohto turnaja - po konci reprezentačných zápasov na turnaji ich len v dvoch prípadoch prevezmú do užívania miestne kluby, aj tomu však bude predchádzať zmenšenie štadiónov na polovicu. Katar má však na pár týždňov (s výnimkou Londýna) najväčšiu štadiónovú koncentráciu na svete –⁠ osem štadiónov, z ktorých každý má viac než 40 000 miest na sedenie, sa zmestí do pomyselnej kružnice s priemerom 25 km. Len jeden z nich je starší viac ako päť rokov a v bedekroch turnaja sa namiesto ich histórie píše o tom, ako budú po roku 2022 prebudované na hotely, alebo budú rozobraté. Prevratnosť týchto majstrovstiev teda spočíva vo výsostnej orientácii na export a mediálnu sféru futbalu mimo lokálneho významu, teda prínosy majstrovstiev mimo športovej sféry.

Takmer mesiac dlhé podujatie v Katare zároveň predstavuje dosiaľ najväčšiu mediálnu a logistickú operáciu na Zemi, taktiež s najvyššou sledovanosťou. Katarskí „inžinieri“ tohto podujatia poňali svoje Majstrovstvá sveta ako súčasť dlhodobého procesu ekonomicko-spoločenskej transformácie ropného emirátu v Perzskom zálive.

Ďalším bezprecedentným aspektom majstrovstiev sú klimatické podmienky krajiny. Katar je prvá usporiadateľská krajina majstrovstiev sveta, kde tráva nerastie a futbal netvorí súčasť jej kultúrnej histórie. Domy, ulice a mestá v tomto štáte, veľkom približne ako Cyprus, rastú a formujú sa jednak na základe púštnej klímy, ale aj na základe preferencií, odpozorovaných zo Západu. Mrakodrapy, štadióny a ďalšie stánky pre veľké medzinárodné kultúrne a športové podujatia majú vytvoriť formálne blízky svet pre medzinárodných obyvateľov hlavného mesta Doha –⁠ nádejnej svetovej metropoly takzvanej vedomostnej ekonomiky, v ktorej sú hlavnou surovinou vedomosti, predávané na trhu práce (Zajac–Vanka 2009). Futbal na profesionálnej úrovni tu nemá tradíciu a zrejme ani budúcnosť. Čo to znamená pre jeho tribúny v Katare? A čo pre tribúny vo svete „po Katare“?

 

Miesta spravované mocou

Okrem predmetu štúdia architektúry môžu štadióny slúžiť aj ako materiálny historický prameň na identifikovanie vývoja rôznych univerzálnych hodnôt spoločnosti ako sú rovnosť, sloboda a demokracia. Napríklad môžeme povedať, že bielou farbou vymedzený obdĺžnik trávy postupne nadobudol symbolický význam miesta, kde na 90 minút pociťujeme stav rovnostárskej, citovo a afektívne spojenej komunity.

V týchto priestorových súvislostiach futbalu sú užitočné pojmy kategorizácie mestských priestorov podľa teoretika Henri Lefebvre a jeho publikácie The production of space (1974). Lefebvre tu predstavuje pojmy Intuitus (žitý priestor), Habitus (spoločensky vnímaný priestor) a Intellectus ( priestor abstraktne vytváraný prostredníctvom dominantnej ideológie). Táto trojica pojmov sa dá aplikovať aj na krátke dejiny futbalových štadiónov. Každý z troch pojmov môže zastúpiť osobitné dizajnové, architektonické i urbanistické riešenia a filozofie kontroly davu fanúšikov.

Z hľadiska trichotómie pojmov, vysvetľujúcich produkciu mestského priestoru vo vzťahu k tribúnam, predstavuje vyššie spomenutý Taylor Report udalosť, ktorá premenila priestor tribún zo žitého, spontánneho priestoru ( Intuitus ) na priestor abstraktný a autoritatívne spravovaný ( Intellectus ).

Slovo abstraktný tu označuje aplikovanie všeobecných schém, vzorcov a postupov, ktoré prichádzajú „zhora“ a nenechávajú veľa priestoru pre miestu špecifické potreby, pre živelnosť a nevedeckosť, ktoré sú charakteristikami žitého priestoru. Tieto premeny charakteru priestoru tribún okrem iného sledovali vytvorenie podmienok pre prenosovú techniku a novinárov - novú zásadnú kategóriu ľudí v priestore štadiónu.

Príkladom dôsledkov tejto transformácie je Londýn - jediné miesto na svete, kde je na podobne malej ploche koncentrácia veľkých futbalových štadiónov tak vysoká, ako v Katare. Hoci v Londýne majú všetky štadióny za sebou viac než sto rokov dobudovávania a sú domovmi dlhodobo pôsobiacich klubov, majstrovstvá sveta by mohli prichýliť až po investovaní do infraštruktúry pre médiá. Katarské štadióny sú pritom už od svojho vzniku dizajnované ako pravé filmové štúdiá.

 

 

Už prvý pohľad na katarské štadiónové stavby nabáda tvrdiť, že tu hrá prím Intellectus - teda priestor naplánovaný a prežívaný z pozície autority, moci a kapitálu. Absencia využitia pre miestnych obyvateľov však nasvedčuje tomu, že túto kategorizáciu je potrebné rozšíriť o akýsi virtuálny priestor , ktorý sa formuje v parasociálnom vzťahu štadiónov a globálnej komunity sledujúcej katarské zápasy. Formovanie tohto priestoru je umožnené práve kapacitami technológie, pričom fyzickou podmienkou pre nastolenie takéhoto stavu je práve vybavenosť štadiónov pre prácu médií.

Rozmer virtuality môžeme vnímať aj v dimenzii akejsi mimézy/ nápodoby reálne ukotvenej a historicky rozvinutej futbalovej kultúry. Tieto stavby nemajú vo výbave dlhodobo budovanú základňu fanúšikov a návštevníkov, ktorí z architektúry robia ikonické miesta, ale pokúšajú sa ikonickosť dosiahnuť aspoň diskurzívne. Finále turnaja sa totiž odohrá na štadióne, bizarne nazvanom Lusail Iconic Stadium . Po skončení majstrovstiev bude táto stavba premenená na nešportové zariadenie, pričom ďalšie štadióny budú kapacitne zmenšené a štadión Stadium 974 celkom rozobratý. Žiadna ikonická architektúra sa nekoná.

Medzi štadiónmi navyše pútajú pozornosť európskych médií podozriví fanúšikovia z Južnej Ázie - teda podobného pôvodu ako väčšina migrantov pracujúcich v krajine. Rozvášnene povzbudzujú európskych či juhoamerických futbalistov. Európska verejnosť váha, či sú to robotníci zaplatení za účelom vytvárania potemkinovskej nekritickej eufórie, alebo naozajstní nadšenci, ktorí pricestovali z Indie, aby po prvýkrát videli naživo svoje televízne futbalové hviezdy.

Katarské štadióny s veľmi limitovanou životnosťou a fanúšikovskou populáciou vyvolávajúci dojem komparzu sú tak podivne rozkročené medzi fyzickou realitou a priestorom vlastných mediálnych reprodukcií. Zdá sa, že na ich presné pomenovanie zaužívaná trichotómia pojmov produkcie priestoru nestačí a predstavujú niečo celkom nové.

 

Triedna spoločnosť štadiónov v podmienkach neskorého neoliberalizmu

Z hľadiska dejín futbalu a kolonializmu je zaujímavé, aké paradoxné výsledky a takmer až „prehodenia rolí“ vznikli pri vývojoch politických zriadení historicky spätých teritórií Británie a Kataru. FA Cup, najstaršia futbalová súťaž na svete, sa hrá v Británii od roku 1871. Prvých pár rokov si udržiavala exkluzivitu pre kluby z vyšších spoločenských tried. Popularita futbalu medzi oveľa početnejšou pracujúcou triedou však vytvorila tlak, ktorého výsledkom bolo, že už o dekádu neskôr sa FA cup otvoril pre všetkých a stal sa dôležitou emancipačnou platformou pre celú spoločnosť. 

Katar bol až do roku 1971 britským protektorátom. Najnovšia kapitola dejín futbalu, ktorá sa tu píše, má s tými prvými kapitolami, napísanými v Británii, spoločný aj aspekt triednych nerovností a emancipačných snáh. 

Majstrovstvá sa odohrávajú v kontexte obrovského bohatstva ropy a zemného plynu, ktoré v Katare patrí k tým najväčším na svete. Ropný priemysel v krajine spravuje štátna firma Qatar Energy, pričom štát s čiastočne konštitučnou monarchiou zabezpečuje ľudské zdroje pre rast svojej ekonomiky prostredníctvom práce migrantov z afrických krajín a južnej Ázie. Legálny rámec tejto práce sa nazýva kafala a ide o systém špecifických pracovných vzťahov, v ktorých štát zabezpečuje dočasné právo na pobyt v krajine, udeľované prostredníctvom takzvaných sponzorov. Sponzor, väčšinou súkromný zamestnávateľ, získa migrantovi víza a spravidla mu po príchode do krajiny vezme pas, čím získava takmer úplnú kontrolu nad jeho osudom. 

Takto je právny status človeka a jeho všeobecná kondícia ako politického subjektu absolútne spätá s jeho zamestnaním. Znamená to, že zamestnávateľ udeľuje človeku základné práva, a môže mu ich kedykoľvek obmedziť a vziať. V tomto modeli, ako píše kultúrny kritik Charles Mudede, spoločnosť dospela do stavu úplného neoliberálneho poriadku, v ktorom „pracovníci už nie sú politickými subjektmi, a prepustenie sa tu rovná deportácii.“ (Mudede 2014) V týchto podmienkach práce vznikala aj katarská futbalová krajina. 

Dejinný oblúk, ktorým sa futbal dostal až do Kataru, má teda trpkú príchuť v oblasti nespravodlivého postavenia pracujúcich, ktorí a ktoré v Katare nemajú občiansky status. Presné počty ľudí, ktorí zomreli počas stavby štadiónov v zlých pracovných podmienkach, nie sú známe. Správa Amnesty International však hovorí o odhade vyše 6500 obetí. Pri troche zjednodušenia môžeme povedať, že z hľadiska ľudských práv sa dnešný Katar nachádza približne v takom stave ako Británia v dobe, keď začínala s prvou futbalovou súťažou. 

Vykorisťujúci systém práce, ktorý bol zapojený v tvorbe dejiska majstrovstiev v Katare, priniesol mohutnú reakciu globálnej fanúšikovskej populácie. S blížiacimi Majstrovstvami sveta sa na jeseň roku 2022 dala pozorovať azda najväčšia neorganizovaná kampaň v histórii tribún. Karikovanie a trolling sa sypali na Katarčanov v podobe transparentov a choreografií z desiatok krajín, často vizuálne veľmi pútavým a virálnym spôsobom. Dialo sa to počas ligových zápasov klubov, keď fanúšikovia na chvíľu vymenili lokálnu agendu za celosvetovú tému, pričom renomé Kataru zhoršili aj vážne podozrenia z korupcie pri získaní Majstrovstiev. Čo nám môžu spontánne fanúšikovské protesty povedať o dynamike vzťahu medzi bežnými sledovateľmi futbalu a politickou mocou (ako aj mocou súkromných peňazí), ktorá čoraz pevnejšie drží opraty nad formovaním globálneho charakteru profesionálneho futbalu?

 

Utópie a praxe

Fanúšikovská tvorba je nehmotným kultúrnym dedičstvom, spätým s množstvom lokálnych tém a mytológií. Aj keď sú tribúny manifestačnou platformou s veľkou viditeľnosťou, len málokedy sú využívané na explicitné politické komentáre. A ak sa to deje, tak zväčša len v úzkom národnom kontexte.

Transparenty slobodne vyjadrujúce protest proti ohromnej sile finančného kapitálu sú indikátorom stavu spoločnosti, ktorá síce nie je spravodlivá v prerozdelení zdrojov, ale aspoň dopraje slobodu slova. Jej demokratizujúci účinok je však otázny v podmienkach mediálneho futbalu , kde kamery zobrazujú tribúny len selektívne a majú moc potenciálne nepohodlné fanúšikovské expresie jednoducho vynechať zo záberov. Podobne, ako sa roky plynúce toky informácií o úmrtiach otrokov pritlmili v čase, keď jednotlivé štáby dorazili do Kataru, a začali plniť pracovné úväzky, definované monitorovaním fanúšikov a futbalistov. Pomáhať trpiacim nie je čas, dopyt po pokrývaní diania na ihrisku je väčší a ziskovejší.

Protipólom slobodných fanúšikovských prejavov sú štadiónové choreografie v Severnej Kórei, ktorých štátom financovaná precíznosť ukazuje, ako sa dá tvarovať fanúšikovská mentalita, keď štátna moc ovládne verejný priestor.

Boj o kontrolu nad vizualitou štadionových performancií a vizuálov prebieha aj v Katare. Príkladom sú chaotické a premenlivé vyhlásenia katarských autorít, ktoré hráčom zakazujú nosiť dúhové pásky. Alebo je to práve réžia televíznych prenosov, ktorá ukazuje len politicky neutrálnych fanúšikov, pričom na ďalší deň v novinách nájdeme aj obrázky protestných transparentov v rukách iránskych žien. Kým doteraz oligarchovia z autokratických režimov Blízkeho východu a Ruska vstupovali do futbalového biznisu kúpou klubov, hrajúcich zápasy na štadiónoch v Európe, tentokrát má jedna taká krajina futbalové hviezdy po prvýkrát na vlastných trávnikoch. Dianie na štadiónoch sa tu zákonite odvíja viac podľa jej móresov, než by tomu bolo v Európe.

Medzi protestné reakcie fanúšikovských obcí sa v súčasnosti zaraďujú aj pozoruhodné experimenty a hľadanie alternatív. Konkrétne napríklad ide o založenie fanúšikovského klubu FC United of Manchester, ktorý založila frakcia fanúšikov Manchester United. Tej už nedávalo zmysel chodiť na slávny štadión Old Trafford po predaji klubu americkým oligarchom Glazerovcom, a tak založili vlastný klub. Na jeho usporiadaní je zaujímavé, že je plne riadený členmi klubu, ktorí zvládli vo vlastnej réžii zafinancovať aj nový štadión pre niečo vyše 4000 ľudí, kde v sezóne 2021/2022 odohrali deviatu najvyššiu anglickú ligu. 

Ďalšou oblasťou fanúšikovskej rezistencie voči kontrole sú samotné tribúny a ich pravidlá. Ako som písal vyššie, tribúny na sedenie sa stali od 90. rokov celosvetovým štandardom. Túžba po státí však ľudí na štadiónoch neopúšťala, a to ani v popredných britských ligách. Po uplynutí istého času od tragédie v Hillsborough sa téma odtabuizovala a vďaka petíciám sa dostala až na prejednanie parlamentom. Najprv v Škótsku a o pár rokov neskôr aj v Anglicku tak opäť mohli ľudia na vybraných tribúnach stáť bez hrozby pokuty, či vykázania. Tento kompromis, okrem politickej vôle, umožnilo aj inovatívne dizajnové riešenie, takzvané safe standing . Na takto vybavených tribúnach stoja ľudia opretí o zábradlia, v ktorých sú schované sedadlá. Tie sa dajú vyklopiť v prípade, že sa hrá napríklad medzinárodný zápas, kde by už státie nebolo legálne.

So státím na tribúnach súvisí opäť alternatívna prax fanúšikovského klubu FC United of Manchester, ktorý bez veľkého sponzoringu vybudoval vlastný štadión. Architektúra, dizajn a umiestnenie ich štadióna Broadhurst vzišli z dlhodobého participatívneho plánovania a jeho výsledkom je to, že takmer celý priestor tribún je prispôsobený na státie. Tento projekt, založený na spolupráci susedov a spolkov, je zhmotnením produkcie priestoru na základe princípu habitus (vnímaný priestor) a ukazuje na možnosti rezistencie komunity proti mocenskému zovretiu v kluboch veľkých vlastníkov. Treba však povedať, že tento príklad fanúšikovskej alternatívy stojí v tieni zhoršovania pozície fanúšikov v rámci pôvodných klubov, a vo väčšom meradle nie je politicky a ani ekonomicky významný.  

 

Futbal po Katare

V tomto texte som chcel poukázať na niektoré vlastnosti katarských Majstrovstiev sveta vo futbale. Zaujímali ma hlavne jeho štadióny a prirodzene subverzívne impulzy ich tribún. Tieto aspekty som sa snažil zasadiť do kontextu vývoja futbalu ako disciplíny, ktorá odzrkadľuje stav našich spoločností a často ich najhorších tendencií v podmienkach neskorého kapitalizmu a – v prípade Kataru – tiež v dystopii náhrady občianskeho vzťahu k štátu za vzťah zamestnávateľa a pracujúceho.

O usporiadanie Majstrovstiev sveta v roku 2030 sa v súčasnosti snaží krajina s podobným geografickým, klimatickým i ľudskoprávnym profilom - Saudská Arábia. Na rozdiel od Kataru však ide o veľkú krajinu s početným obyvateľstvom a reálnou futbalovou základňou. Ak s kandidatúrou na šampionát uspeje, bude to znamenať návrat k aspoň jednej z primárnych funkcií šampionátu, ktorou je rozvoj infraštruktúry pre domáce komunity športovcov a priaznivcov. Aj keď to určite bude opäť infraštruktúra zbytočne drahá, opulentná, naddimenzovaná a vytvorená vykorisťovaním. V období zrýchľujúcej sa klimatickej zmeny ide o veľmi znepokojujúci modus operandi, udržiavané s pretrvávajúcou obľubou autokratických režimov usporadúvať vrcholné športové podujatia.

 

A na úplný záver ešte malá anekdota zo slovenského mediálneho diskurzu, ktorá podľa mňa kondenzuje atmosféru bezmocnosti aj iskru nádeje v snahách o kritiku a odpor voči mediálnemu futbalu katarského typu: V diskusii ku kritickému článku od sociológa Daniela Gerberyho s názvom Šéf FIFA vôbec nič nepochopil , ktorý vyšiel uprostred majstrovstiev na stránke sme.sk , sa mi ako prvý zobrazil takýto komentár:  Máte síce pravdu, pan Gerbery, ale rovno nad Vašim komentárom svieti Portugalsko - Ghana 3:2.

Príspevok hovorí sám za seba, ale nie je nutne iba pochmúrny a cynický. Hegemonická, uniformizujúca, marketingová, spájajúca aj transcendujúca sila futbalu síce, ako sa zdá, prekonáva každý kritický hlas, ale možno práve ona nám raz pomôže poraziť mnohé režimy neslobody, ktoré sa pokúšajú hru v absolútnej miere ovládnuť. Pretože ak je futbal viac, než jeho kritika, tak je tiež viac, než jeho utláčajúce, feudálne a dystopické vlastníctvo.

FOUCAULT, Michel. The Order of Things: An Archaeology of the Human Sciences. New York City: Vintage, 1994.

Football Made Simple. (2021, April 22). Mini-Documentary :The Rise & Fall Of The European Super League | The E.S.L. Explained | . YouTube.

Holmes, J. (2021b, November 2). The Super League Is Dead, and German Clubs Were Key to That. What Can We Learn From Them? Esquire.

KEOGHAN, J. In the beginning: The rise of fan ownership in English football . (2021, January 8). Football Pink.

LEFEBVRE, H. The Production of Space . Oxford, England: Blackwell, 1991.

MUDEDE, C. (2014, March 27). Neoliberalism and the World Cup: “This feudal system existed before the World Cup. . . ” The Stranger.

 PORTER, CH. Supporter Ownership in English Football: Class, Culture and Politics (Football Research in an Enlarged Europe). London: Palgrave Macmillan, 2019.

 Statista. (2022, March 11). Revenue distribution of top-20 European soccer clubs 2019/20 .

 VARGHESE, J. (2022, October 12). Lusail Stadium to be non-sporting facility post-World Cup . Gulf Times.

 ZAJAC-VANKA, P. 2009. Vedomostná ekonomika ako súčasť rodiacej sa postkapitalistickej spoločnosti. In: Studia Politica Slovaca: časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy 2 (2). 3 – 19.

Autor textu a vizuálů: Samuel Velebný (1990) je multimediálny umelec, kurátor a teoretik. Téme futbalu sa venuje v rámci umeleckej praxe (výstava COLONIAL GOODS vo VUNU Gallery), ako aj v esejistickej tvorbe (projekt Tribúny ľudu). Od roku 2022 je členom redakčnej rady časopisu FlashArt. V roku 2022 spracoval spolu s Dominikou Moravčíkovou celoročnú dramaturgiu Galérie Tabačka pod titulom Práca-Konflikt-Sakrálno. Od roku 2021 je doktorandom v Ateliéri nových médií a fotografie Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Počas štúdií a rezidenčných pobytov pobýval v Glasgowe, Linzi, Travneve, Krakowe a Aténach.

Překlad: Deana Kolenčíková

Editace publikace: Tereza Špinková, Janek Rous