0:20:41
Výstava o násilí na ženách sa zameriava na reflexiu závažného spoločenského problému a pokúša sa ho nasvietiť z iného uhla pohľadu ako je obvyklá forma dokumentu. Tento projekt je remakom výstavy, ktorá prebehla koncom minulého roka v Bratislave v podzemí Starej tržnice a zaraďuje sa tiež do série výstav súčasného umenia, ktoré pre ženskú kampaň Amnesty International pripravili umelkyne ako Barbara Kruger v Glasgowe alebo medzi inými Tracey Emin, Martha Rosler a Guerrilla Girls v Londýne.
Výstava je tematicky zacielená na spoločenský problém a má za cieľ okrem samotnej problematiky upozorniť aj na to, že forma súčasného umenia, ktoré sa dá nazvať spoločensko-kritickým alebo politickým, prípadne novou angažovanosťou, tu má svoje nezastupiteľné miesto. Aj keď umenie nemôže spoločenské problémy vyriešiť, v diverzite rozličných prístupov k nim má svoje legitímne postavenie. Pomerne neobvyklé pri takomto druhu umenia je, že napriek medzinárodnému zastúpeniu autoriek a autorov (v ktorom prevládajú umelkyne a umelci z Česka a zo Slovenska), nie je lokálne špecifické vysporiadanie sa s problematikou podstatné. Aj keď sa jedná o politickú tému, rodové predsudky sú prekvapujúco a šokujúco univerzálne.
Časť výstavy, ktorá prebieha vo verejnom priestore metra, je svojím retro-spôsobom inštalovania na paneloch pripomienkou tradície Medzinárodného dňa žien. Ide zároveň o pokus rehabilitovať tento sviatok a naplniť ho iným súčasnejším odkazom. Plagáty Márie Karasovej, Štěpána Malovca a Mariusa Corradiniho jednoznačne priznávajú svoju formu a odkaz: týkajú sa domáceho násilia a obchodu so ženami. Nápisy skupiny Pode Bal využívajú podvratnejšiu stratégiu a zdanlivo neproblematické opísané situácie zneistia diváka a vytvoria potencionálny konflikt až po dotvorení si scény vo vlastnej mysli. Introspektívny prístup vyžadujú fotografie Veroniky Drahotovej a CYM, ktoré sa zaoberajú psychickým týraním a jeho následkmi.
Emblematickým dielom tejto časti výstavy sa stali holografické tlače portrétov političiek od Radovana Čerevku. Priradenie tváre ministerky Buzkovej k Merkelovej a Riceovej je reakcia na českú politickú klímu. Zbité tváre političiek nevypovedajú len o násilí na ženách, ktoré prekračuje hranice štátov a spoločenských tried, ale aj o stereotypnom vnímaní rodových rolí. Portrét ministerky Buzkovej odkazuje tiež k médiám, v ktorých sú správy o ženách-političkách často skrytým sexuálnym násilím (Buzková je takmer ikonou takéhoto prístupu). Portréty páchateľov znásilnenia od Mária Chromého nainštalované na spôsob policajnej nástenky pripomínajú, že pri skúmaní problému násilia na ženách sa pozornosť zvyčajne paradoxne orientuje skôr na obete. Rovnako ako obeťou, môže byť páchateľom násilia každý, nezáleží na typológii tváre, rase, spoločenskom postavení…
Výstavu v metre dopĺňajú videá. Dielo Tamary Moyzes je umeleckým prepisom reálnej situácie násilia v partnerskom vzťahu. Absencia násilníka na záberoch týranej ženy a tiež inštalovanie bez zvuku (zvuková časť je umiestnená v galérii) je pripomenutím prehliadania a bagatelizovania tohoto problému, ktorý ostáva častokrát bez hlasu. Stefanie Wuschitz zas v animovanom prepise dokumentárnych záberov z Libanonu približuje fenomény života žien v inej kultúrnej situácii.
Diela vystavené v galérii C2C zasadzujú myšlienku násilia na ženách do širšieho kultúrneho, spoločenského a historického kontextu. Video umelkyne Evelin Stermitz, ktoré bolo natočené v koncentračnom tábore v Slovinsku sa pokúša vyrovnať s prežitou historickou traumou, upozorňuje na utrpenie žien vo vojnových konfliktoch. Zopakovaním bolesti sa snaží dospieť k oslobodeniu a katarzii, zároveň je však súčasné, pokúša sa poukázať aj na psychickú diskrimináciu žien, ktorá stále pretrváva. Inštalácia Evy Filovej približuje kultúrne vzorce: obrazy ženských rozprávkových hrdiniek, ktoré prechádzajú strastiplným osudom a ich úlohou je sa s ním vyrovnať. Toto dielo pracuje aj s kultúrnymi špecifikami nášho regiónu, no zároveň presahuje do univerzálnej roviny rodových „daností“. Maľby Ildikó Pálovej, ktoré vychádzajú z osobnej skúsenosti, sú pokusom vyrovnať sa s prežitou traumou a tiež sú formou pomsty, zbavením sa pasívnej role obete, sú opakom úteku od problému.
„Obrazy“ umeleckej skupiny Pode Bal, ktoré z namaľovaných nápisov vznikajú až v mysli diváka, robia z návštevníkov a návštevníčok výstavy „barthesovských“ spoluautorov, ktorí osobným zaangažovaním môžu a nemusia pripustiť konfliktné vyústenie situácie. Fenoménu „mýtu krásy“ ako násilne nanúteného modelu sa dotýkajú fotografie ospravedlňujúcich sa figurín Štěpánky Šimlovej a fotografie detailov rozkroku žien v príliš tesných nohaviciach od Evy Jiřičkovej. Tému partnerského spolužitia rozoberá Zdeňka Řezáčová v objekte Partnerský duel, ktorý je odkazom k domácej „kuchynskej“ estetike stolných kalendárov a tým aj k prostrediu, kde sa najviac konfliktov odohráva.
Prostitúciu ako tému, ktorá stojí na hrane problematiky násilia na ženách, spracovávajú vo svojich videách Gordana Zlatanovič a Tereza Velíková. Obe využívajú dokumentárny prístup bez autorského komentára. Velíkovej projekcia prostitútok z výkladu verejného domu v Dubí do výkladu galérie ETC je navodením situácie, v ktorej bežná situácia z iného miesta pôsobí odrazu nepatrične. Okoloidúci sa chtiac-nechtiac musia zamyslieť nad (ab)normalitou tohto javu. Videá Gordany Zlatanovič sú sondou do názorov a postojov mužov, ktorí služby prostitútok využívajú, prípadne na nich finančne participujú. Pozornosť je (paradoxne neobvykle) obrátená na osoby, bez ktorých by prostitúcia neexistovala. Videá boli pôvodne prezentované v erotickom salóne, v ktorom boli natáčané, súčasná inštalácia je teda skôr dokumentovaním akcie.
Video Richarda Wiesnera je špecifické pre českú umeleckú scénu a originálne komentuje násilie na ženách v samotnom českom súčasnom umení. Wiesner spochybňuje nevyhranený ambivalentný prístup tvorcu pomerne sexistického videa Miss Krimi (Ondřeje Brodyho) a dáva zaznieť aj hlasu jeho protagonistky, ktorá otvorene rozpráva o svojich pocitoch hanby a poníženia. Pri paralelnej projekcii samotného videa a spovede hlavnej postavy akoby sa stretli dva postoje k percepcii súčasného umenia: postoj nejednoznačne sa pohrávajúci s realitou a postoj otvorene (nie však prvoplánovo) vyjadrujúci istý názor. Ostáva na divákoch, ktorá poloha je im bližšia.
Prvky pornografie vo svojich dielach využili Lenka Klodová a umelecká skupina Guma Guar. Klodová sa ako matka ochraňujúco chová k vystrihnutým ženám z pornografických časopisov, čím vyvoláva emócie ako ľútosť, hanbu alebo poníženie. Guma Guar vo videoinštalácii umiestnenej do chladničky prepojením sekvencie znásilnenia z pornofilmu a reklamy na pivo parodujú „chlapskú kultúru“. Po objekte galérie je rozmiestnené aj ich parazitujúce umenie – subvertisingové verzie pivných reklám. Tamara Moyzes predstavuje odkaz na násilnú hádku svojich susedov, forma zvukovej inštalácie na dámskom záchode sprítomňuje násilie priamo v priestore galérie.
Video Pavly Scerankovej sa zaoberá úkrytom a domovom. Tieto pocity sú metaforicky zobrazené papierovým vrecom, v ktorom sa žena pohybuje po „barbie“ interiéri až do pádu zo schodov. Krátke video Petra Romanova s mužskou a ženskou rukou zobrazuje hru s nožom. Kvôli zviditeľneniu stôp je miesto noža použitá fixa. Využitím rúk, polaritou rodových princípov a násilným potenciálom scény dielo pripomína video Douglasa Gordona Rozdvojené ja.
Výstava Stop násiliu na ženách má za cieľ komunikovať s divákmi a priniesť rovnako otázky aj odpovede, nie predostrieť hotové a univerzálne riešenia. Je tiež pokusom skĺbiť kampaň neziskovej organizácie s odkazom diel súčasného umenia. Podľa môjho názoru sa pri spracovaní a kritickej reflexii témy autorom a autorkám úspešne podarilo vyhnúť istej didaktickosti, ktorá pri umení kriticky reagujúcom na spoločenské problémy hrozí.
Lenka Kukurová
