Pořady

EHMK blues

V roku 2013 sa cez Košice prehnalo Európske hlavné mesto kultúry. Chcel som o tom niečo natočiť, a rozmýšľal som čo. Na začiatku roka 2013, na otváracom ceremoniáli, som zistil, že bude zaujímavejšia možno tá odvrátená strana. Že začnem točiť zaujímavé protesty okolo EHMK.
Hneď počas toho otváracieho ceremoniálu (ktorý bol zhruba niečo ako program na stužkovej) vznikol protest proti obsadeniu speváčky Anny Gaji do programu (z hľadiska kvality, aj z hľadiska toho, že je náhodou aj manželkou starostu mestskej časti).
Link na tvorbu tu: https://www.youtube.com/watch?v=9gmIMbkzwCU
Srandovná bola aj reakcia organizátorov – po protestoch ju z programu stiahli, zároveň vyhlásili, že obsadenie „zlej“ speváčky bol zámerný reklamný ťah, a že speváčka nakoniec nevystúpi, a tá speváčka nakoniec nevystúpila. Bola to iba taká miniudalosť, ale dobre ilustrovala to, čo sa môže diať.
Okrem toho sa dial protest proti oploteniu mestského parku, park sa v rámci kultúrnych peňazí pekne zrekonštruoval, ale protestujúci občania sa báli, že sa tým oplotením stáva VIP priestorom pre obyvateľov blízkych lukratívnych bytov politikov (ktorí si lukratívne byty prerobili z budovy, ktorá bola postavená ako fitnesscentrum, pretože byty sa tam nemôžu stavať).
Link z protestu tu: https://www.youtube.com/watch?v=dTs4ZQm3Wa0
K tomu by sa ešte hodil materiál okolo skupiny Kassa boys, ktorá na začiatku roka 2013 vyrobila inštaláciu pre EHMK v centre mesta, ktorá obsahovala novinové výstrižky z kritických reakcií na politiku EHMK, a preto bola táto inštalácia scenzurovaná. To sa zaklincovalo tým, že kolektív ľudí Kassa boys, fungujúci ako galéria Make up, dostal zrazu mizernú grantovú podporu na celoročné fungovanie galérie.
Stanovisko Kassaboys tu: https://m.facebook.com/notes/kassaboys/stanovisko-skupiny-kassaboys-k-cenz%C3%BArnemu-z%C3%A1sahu-do-autorskej-in%C5%A1tal%C3%A1cie-mission/10151354142010901/
No a potom urobil ešte zaujímavý hudobný album jeden hudobník Samčo, brat dážďoviek, ktorý sa volal Európske hlavné épéčko kultúry.
http://samcobratdazdoviek.bandcamp.com/album/eur-pske-hlavn-p-ko-kult-ry 

Tieto protestné materiály sa mi pekne zbierali, ale potom som už zrazu nemal čo točiť (ospravedlňujem sa, keď niekto ešte urobil zaujímavý protest a nespomenul som ho).
Takže som zmenil stratégiu, a myslel som, že budem točiť rozhovory s ľuďmi okolo EHMK, hlavne s tými, čo z nejakých dôvodov vycúvali zo spolupráce s týmto projektom.
Zistil som, že to je objem práce presahujúci moje možnosti, pretože z každého rozhovoru som sa dozvedel asi tak jednu dôležitú vetu, a nechcel som skončiť s reportážou na úrovni bulvárneho ohovárania.

Výsledná reportáž teda zachytáva stav v roku 2015, Do roku 2018 majú všetky inštitúcie a kultúrny program fungovať, inak by sa museli vracať peniaze. Chod inštitúcií zvnútra som analyzovať taktiež nedokázal, jediné čo som dokázal je urobiť Vám takú prehliadku po hmotných „troskách“ z EHMK 2013. Nech sa páči.

umělciKassa boys, Jiří David, Peter Kalmus, Viktor Frešo, Samčo-brat dážďoviek
místoKošice
tagy
účinkujícíErik Sikora
kameraErik Sikora
zvukErik Sikora
střihErik Sikora
překladMichaela Wickleinová
playlistyKritický seriál
kategoriePořady
publikováno30. 4. 2015
jazykČesky / English
embedlink icon
arrow down
související
EHMK blues
Videa Jespera Alvaera v kompilaci z let 1999-2004 se skládají v soudržný celek, v němž se sledují podobné motivy nebo témata. Jsou to krátké snímky každodenní reality, které autor buď konstruuje nebo jen jednoduše zaznamenává. Spojuje je naladění na oko kamery, hra, v níž pouhý výřez objektivem tvoří novou autonomní událost.
Proč zmizela Jarmila B.? A proč by nás to mělo zajímat? Jarmila B. byla umělecká keramička, která nevynikla žádnou zajímavou realizací, jen množstvím tak trochu zbabraných projektů a vynucených, ničím výjimečných kompromisů. Jedná se tu ale spíš o to, co nevytvořila – o její radikální vize, jež zůstaly zachycené v jejích denících (a jež nápadně připomínají projekty jistých radikálních konceptualistů a některé akce současných umělců). V jistém smyslu předběhla svou dobu.
Na stativu položená kamera snímá ženy, muže i děti vyjíždějící z podchodu na Václavském náměstí v místě tehdy ještě neexistující stanice metra Můstek. Jejich do každodennosti ponořené tváře, pasivní těla, která v kontinuálním proudu vyvrhuje mechanismus eskalátoru na povrch, se v Ságlově podání staly obrazem normalizační rezignace české společnosti.