Galéria HIT rozhodla zaradiť Ballxa do svojej dramaturgie a poskytla platformu pre interdisciplinárny experiment plný vrstevnatých meandrov interpretácií z obidvoch brehov. HÍbky reálneho priestoru galérie sú v metaforách priznané ako stránky ciest Ja k sebe. Ballx tento priestor rozčlenil na tri stupne: vrchný je usporiadanou vyčistenou štruktúrou „telových“ znakov, posledný naopak obsahuje „všetko“. Je to „subterra“ – jeho podzemie, neutriedený sklad myšlienok a emócií, od besniacich síl vlastnej kreativity v automatickej či gestickej výrazovosti po maľovanie obrázkov s dcérou a jej vlastnú kreativitu ako tému (pre otca aj pre psychiatra). Medzi nimi je ako „ambulantný“ rez vsadené plné prázdno zrkadiel – tých ozajstných, ale aj takých, ktoré vznikajú pri jeho práci ako mimovoľné vedľajšie produkty vysublimované do „arty“ formy digitálnych tlačí, až po „tajomstvo“, to malé a vzácne – *hit. Všetko so všetkým súvisí, všetko do seba zapadá.
