Přednášky

Znaky v priestore – Naše nové monumenty

Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku v uplynulých piatich rokoch zmapovalo pomníky maďarskej proveniencie na Slovensku, ktoré vznikli po roku 1989. Výstava je výstupom z dokumentačnej činnosti jej kurátora Gábora Hushegyiho a poukazuje na nevídanú konjunktúru pomníkovej tvorby na národnostne zmiešanom území juhu Slovenska za posledné dve desaťročia. Typológia sôch maďarskej proveniencie na Slovnesku je pestrá, výstava akcentuje niekoľko základných typov: rehabilitovné pomníky, ktoré sa vrtátili po roku 1989 na svoje pôvodné alebo nové miesta, monumenty národnej histórie a symbolické sochy národného vedomia. Z množstva tém, ktoré sa stali frekventovanými za posledné dve desaťročia je svojim rozhsaom a intenzitou najvýraznejšia téma Sv. Štefana, v dokumentácii sa našlo 26 sôch prvého uhorského kráľa, na výstave sa prezentuje 23 spôsobov jeho zobrazenia prostredníctvom fotodokumentácie a dvoch sôch. Pomníky maďarskej proveniencie na Slovneksu sú dôkazom plurality umeleckých stratégií aj vo vnútri menšinového spoločenstva, prvá preferuje domácu, t.j. československú tradíciu pomníkovej tvorby, druhá aktuálnu oficiálnu umeleckúdu doktrínu Maďarska, tretia hľadá nové formy pamätníka na verejnom priestranstve zodpovedajúce súčasnosti. Výstava akcentuje prvú a trietiu stratégiu ukážkami z tvorby Juraja Bartusza, Jánosa Nagya, Györgya Lipcseyho, Júliusa Maga a mladého sochára Andreja Csillaga. Fotodokumentácia poskytuje pohľad aj na diela autorov z Maďarska. Realizované a nerealizované návrhy, modely autorov sú doplnené fotografiami tak vystavujúcich ako aj ďalších výtvaníkov. Externí spravodajcovia maďarského vysielania STV a spravodajcovia Duna TV na Slovensku poskytli archívne dokumenty o procese inštalovania pamätníkov a ich slávnostného odhalenia.

Pomník je predovšetkým prostriedkom symbolickej komunikácie, zobrazené témy, historické udalosti alebo osobnosti sú nie raz zámienkou, konečná podobna monumentu skôr vypovedá o objednávateľoch, o sponzoroch, o výberovej komisii, o kompromisoch výtvarníka ako o charaktere a historickom význame témy. Aj tzv. maďarské sochy na Slovensku, najmä tie symbolické, majú silný politický náboj, po Nežnej revolúcii sa končene realizovali pomníky obetiam vojny, dovtedy zakazovaným osobnostiam a udalostiam maďrskej histórie. Na prelome tisícročia sa posilnila prítomnosť symbolických artefaktov: 1100. výročie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, oslavy Sv. Štefana a maďarského národa v spoločnej Európe a Trianon. Aj z tohto vývoja, ktorý má vnútro- a zahraničnopolitické aspekty, môžeme usúdiť, že monumenty národnej histórie a symbolické sochy národného vedomia sa ani v budúcnosti nebudú spájať, ale skôr rodeľovať. Vo vzťahu Slovákov a Maďarov na Slovensku chýbajú spoločné sviatky, dokonca ani také významné udalosti ako 1968 alebo 1989 sa zatiaľ neetablovali, ako výrazné témy v dielach maďarskej provincie.

Verejný priestor je takmer obsadený, všetko je vyznačené, niekoľko voľných verejných podstavcov ešte jestvuje, vyhraďme ich spoločným a najmä kvalitným sochám pre budúcnosť.

kurátorGábor Hushegyi
místoSNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku
tagy
účinkujícíGábor Hushegyi
kameraKapelová Jana
zvukKapelová Jana
střihKapelová Jana
interviewJana Kapelová
překladEva Maršíková
kategoriePřednášky
publikováno30. 5. 2011
jazykČesky / English
embedlink icon
arrow down
související
Znaky v priestore – Naše nové monumenty
Ve videu Si četli se postupně s nenuceností představuje několik mezigeneračních dvojic. Otcové, matky, synové a dcery hovoří o svém původu a schopnosti hovořit „mateřskými“ jazyky. Příslušníci mladší generace přirozeně bezvadnou češtinou nebo slovenštinou většinou připouští, že si nejsou v řečí svých rodičů zcela jisti, je to „kuchyňská“ komunikace druhé generace někdejších imigrantů. A právě tyto jazykové posuny se stávají umělci symbolem trhliny, která se objevuje mezi ním a jeho rodiči.
Autorka reflektuje společensky konstruované kategorie zdraví a nemoci prostřednictvím fragmentární reprezentace a nevyřčenosti, skrze otisky vlastní paměti a historie, k nimž ovšem přistupuje s odstupem – jako k archivu, který uspořádává metodou selekce, variace či práce v sériích. Intimní tak prochází odosobněním a zviditelňuje mechanismy kontroly.