Reportáže

Stupeň spochybnenia

Výstavný projekt Stupeň spochybnenia pre Nitriansku galériu je koncipovaný vzhľadom k špecifikám samotného výstavného priestoru. Galéria mladých zahŕňa aj výstavne náročný priestor schodiska, ktorý sa v intenciách daného projektu stáva kľúčovým prvkom, výzvou k osvojeniu, interpretovaniu a evokovaniu základných priestorových vlastností.
Motivačným a inšpiračným východiskom výstavy je myšlienka topo-analytického vnímania, odkrývanie významu miesta nielen v súvislosti s vizuálnym prostredím, ale jeho celostného prežívania vo vzťahu k telesnému pohybu. Základnou témou je fenomenológia architektúry či architektonická „krehkosť“ – t. j. dištancia medzi jednoznačnou štruktúrou architektúry a jej subjektívnym zažívaním.
K výstave boli vyzvaní dvaja výtvarníci: Lucie Mičíková (1986) a Juraj Gábor (1985), pre ich trvalý záujem o priestorové vzťahy a telesný rozmer zážitku, ktoré často transformujú do rozmanitých mediálnych výstupov: kresba, performance, site-specific inštalácia či video. Lucie Mičíková vo svojej tvorbe často pracuje s architektonickými princípmi, ktoré prenáša do komornejších, krehkejších foriem kresby či inštalácie. Jej spontánnosť a hravá improvizácia s asamblážovaným materiálom je vyvážená časozberným, sústredeným princípom tvorby Juraja Gábora, v poslednom období vychádza najmä z analytickej kresby a skúma jej možné prenesenie do priestorových vzťahov. Kontradikcia metodiky práce oboch výtvarníkov je vybraná zámerne ako spôsob komplexnejšieho skúmania možností vizuálneho komentovania architektonických prepozícií priestoru.

umělciLucie Mičíková, Juraj Gábor
kurátorJán Kralovič
místoNitrianska galéria
tagy
účinkujícíJán Kralovič
kameraMartina Kopecká
zvukMartina Kopecká
střihMartina Kopecká
interviewMartina Kopecká
překladMichaela Wickleinová
kategorieReportáže
publikováno19. 8. 2014
jazykČesky / English
embedlink icon
arrow down
související
Stupeň spochybnenia
Jak konkrétně probíhá výběr a hodnocení umělkyň a umělců v rámci uměleckých ocenění a popřípadě také hodnocení a oceňování na půdě vysokých uměleckých škol, v rámci výstavních a dalších projektů? Jakou má tento výběr a hodnocení relevanci či „objektivitu“? To jsou dlouhodobě diskutované otázky, které zaznívají snad ještě intenzivněji v posledních letech, kdy se v Česku i v zahraničí dynamicky proměňuje klima okolo tradičních modelů udílení uměleckých cen a obecně se stále častěji diskutují otázky forem a etiky spolupráce, péče, podpory, udržitelnosti ad.
Putovní výstava Rituály osamocení, jejíž koncepce vznikla v době celosvětového lockdownu, zkoumá šíření falešných zpráv, převrácení tradičního vztahu mezi soukromým a veřejným prostorem, paradoxní rituály, jimiž jsou domovy osídlovány, způsoby, jakými jsou vizuální technologie domestikovány na nástroje sebeprezentace a spojení, hromadění, fetišizaci a vystavování předmětů v domácích interiérech; a krom toho i stavy osamocenosti, které vznikají v důsledku nucené izolace.
Výstava upozorňuje na umělecké zpracovaní rámů, soklů nebo i vitrín. Právě nyní můžeme hovořit o určité romantizující renesanci používání výrazných principů napomáhajících autorovi vtáhnout diváka do světa uvnitř rámu podobně jako magické portály teleportující do jiné dimenze. Pro některé umělce proces tvorby nekončí blindrámem, sochou umístěnou na univerzální sokl a objektem uzavřeným do sterilní unifikované vitríny jako pod skleněný zvon.