Polemika o nazeraní sa. Utópia fatálnosti? Dominantou obrazu je portrét recitátorky z profilu. Recitátorkine postavenie hlavy a gestá sú naštylizovaná do polohy, ktorá je alúziou na súčasné, ale i minulé stereotypy vyjadrenia krásy, zmyselnosti, vášne a osudovosti v jednom momente. Polootvorené zmyselné pery, prižmúrené oči a uhrančivý pohľad dominujú nielen renesančnému vzplanutiu, barokovému vzrušeniu, romantickej osudovosti, secesnej zmyselnosti, ale i dnešným obálkam časopisov či výzdobe požičovní áut. Pri dlhšom zotrvaní v tejto polohe, čo pri recitovaní celej básne znamená skoro šesť minút, sa okolo tretej minúty dostaví kŕč v krku, ktorý recitátorke znemožňuje ostať v dokonalom stave pôvodnej polohy. Jej pôvodný zámer je narušený reálnymi bolesťami. Femme fatale (žena osudová) sa mení na Femme t´affale ( žena ťa unavuje, vyčerpáva). V približne podobnom momente sa akoby recitátorka identifikovala s Evičkou, žltou ľaliou, a zatial čo je táto identifikácia čitateľná z pohľadu diváka, zo strany recitátorky je len vynútenou reálnou bolesťou. Toto gesto chce narušiť utopistické maniere, ktoré vyzdvihuje balada a zároveň podkopať podobné maniere dnešnej perfekcionistickej obce.
