Reportáže

Uhuru

Catarina Simao je umelkyňa z Lisabonu. Jej práce sú postavené na dlhodobých výskumných projektoch, ktoré si vyžadujú partnerstvo v spolupráci a rozličné formy prezentácie pred verejnosťou, ako napríklad umenie inštalácie, premietania, participatívne workshopy a prednášky. Simao je známa najmä ptre jej esejistické vystavovanie, využívajúc dokumentáciu, písanie, filmy a videá zviazané s Mozambickými filmami a obrazmi realizovanými počas bojov o oslobodenie spod portugalskej koloniálnej nadvlády a vzápätí po nich. Jej diela boli prezentované v Múzeum Serralves, Bienále Manifesta 8, Africa.com, Múzeum Reina Sofia a iných inštitúciách v Európe a tiež Mozambiku, USA a libanone. Mozambique Institute Project je jej posledný projekt, zapájajúci kino-akciu a pedagogiku. “UHURU” je jej prvou samostatnou výstavou.

umělciCatarina Simao
kurátorDaniel Grúň
místoTranzit ateliéry – Hangár
tagy
účinkujícíCatarina Simao
kameraPeter Barényi
zvukPeter Barényi
střihPeter Barényi
interviewPeter Barényi
kategorieReportáže
publikováno15. 6. 2015
jazykČesky / English
embedlink icon
arrow down
související
Uhuru
Gabi Ngcobo (*1974), původem z Johannesburgu, je kurátorka a pedagožka, která aktivně participuje na uměleckých projektech nejen v Jižní Africe, ale i v globálním měřítku. Je vedoucí kurátorkou 10. ročníku Berlínského bienále.
Las Nietas de Nonó jsou umělecké duo; sestry Lydela (*1979) a Michel (*1982). Žijí v Barrio San Antón, v napůl venkovské a napůl indrustriální části Caroliny v Puerto Ricu. Ve svém umělecké praxi se soustředí na zobecnění vlastní rodiné historie na širší perspektivu socio-ekonomického stavu Puerto Rica, a historických kořenů tohoto stavu.
K fotografování Romů se Pavel Nádvorník dostal v roce 1986 v rámci snahy o přijetí na fotografické studium na pražské FAMU. „Cikáni“ na Nádvorníkových fotografiích jsou čtvrtstoletí po jejich fotografické romantizaci zcela jiní, jsou tragickou součástí popkultury pozdního socialismu, plné lákavých plakátů a pašovaného videa.
Alibi čechoslováků, které je historicky vyvazuje ze zodpovědnosti za éru evropského kolonialismu, se povážlivě narušuje, pokud podrobněji nahlédneme některé epizody československé historie a revidujeme postoj, který občané Československa ke koloniím a kolonizovaným zaujímali, jaké orientalizující představy vytvářeli. A nejedná se zdaleka pouze o postoj vůči lidem a kulturám mimoevropským, ale také v rámci Evropy samotné, jak ve svém díle dokládá Vobořil.